Dystopické zobrazenie brazílskej spoločnosti nemá veľmi ďaleko od žitej súčasnej reality. Maskovaný pouličný gang zložený z mladých fanatičiek napadá vo filme Medusa iné ženy.

Obeťami útokov sa stávajú ženy, ktoré sa podľa ich presvedčenia vydali nesprávnym smerom, cestou hriechu a nemravného života. Svoje vyhliadnuté obete nasledujú v temných, nočných uličkách, nebránia sa fyzickému násiliu a nakoniec ich vždy donútia k verejnému priznaniu svojich hriechov natočením a zverejnením videa na sociálnych sieťach.  

Druhý celovečerný film režisérky Anity Rocha Da Silveira sa pohráva so žánrami. Mieša horor s neónovým muzikálom a satirickou komédiou, ktorá miestami prechádza až do paródie. Úmerne je tomu prispôsobené aj herectvo hlavných protagonistiek, ktoré by za iných okolností pôsobilo prehnane a neprirodzene. V Meduse sa im však darí vypointovať bizár svojich životov, ktorý je na prvý pohľad úsmevný, avšak na konci má trpkú príchuť reality. Každý, kto má aspoň nejaké povedomie o súčasnej spoločensko – politickej situácii v Brazílii, ktorá sa pod vládou prezidenta Jaira Bolsonara stupňuje, vie, že to, čo Rocha Da Silveira vo svojom filme zobrazuje sa v najväčšej krajine Južnej Ameriky, už deje a napätie sa zvyšuje. 

Kto je Medúza?

Názov filmu vychádza z inšpirácie gréckou mytológiou. Medzi Medúzou a Poseidonom malo dôjsť k sexuálnemu styku. Na základe toho sa Aténa rozhodla potrestať Medúzu za stratu jej čistoty a to aj napriek tomu, že zo strany Medúzy zrejme nešlo o dobrovoľný akt. K tomu však Aténa neprihliadala a premenila ju na príšeru s hadmi namiesto vlasov a každý, kto sa jej pozrel do očí skamenel. Medusa mala svetovú premiéru v sekcii Quinzaine des Réalisateurs na festivale v Cannes v roku 2021 a je aktuálne dostupný na platforme HBO Max. 

Dvadsaťjedenročná Mariana je členkou náboženského zoskupenia a rovnako aj členkou gangu, ktorý vznikol na pôdoryse tohto kultu. Žije v povrchnom, umelom svete, ktorý sa snaží prezentovať ako ten najčistejší a najdokonalejší. Mariana nespochybňuje nariadenia, ktorými sa riadi a je tak plne oddanou veriacou. Pokorne prijíma aj to, že po tom, ako ju napadne žena, ktorú spolu s gangom prenasledujú, prichádza o prácu v ambulancii plastickej chirurgie. Dôvodom je totiž práve zranenie, ktoré má Mariana na tvári, a ktoré vytvára zlú vizitku pre ambulanciu. Nie je to teda len okruh fanaticky veriacich, kto je v svete, tak ako ho zobrazuje Rocha Da Silveira, prehliadajúci skutočné problémy a kto stavia na piedestál pomyselnú reprezentáciu nad tým, čo sa v spoločnosti a v ľuďoch naozaj odohráva. 

Mariana sa v snahe nájsť herečku Melissu, ktorá po napadnutí pred niekoľkými desiatkami rokov ostala v kóme a ktorá sa stala svojim spôsobom urbárnou legendou, zamestná v liečebni dlhodobo chorých pacientov v kóme. Tam sa zoznámi s kolegom, ktorý reprezentuje umiernenú stranu spoločenského spektra a jazykom Mariany a jej kamarátok, ju zvádza na scestie. Mariana podľahne túžbe a príťažlivosti a pozvoľna začína nazerať na svoj život z iného uhla pohľadu. Dostáva sa do konfliktu s najlepšou kamarátkou Michele, ktorá sa vo svojom živote tiež dostala na pomyselnú križovatku a začína si uvedomovať, že život podriadený mužovi, ktorý je síce ukážkovým veriacim, avšak fyzické násilie, ktoré pácha na Michele mu nie je cudzie.

V závere filmu dochádza k prekvapivej revolte a fyzickému stretu medzi ženskými a mužskými nasledovníkmi kultu pastora Guilherma. Krik, ktorý je často v spoločnosti pripisovaný ženskej hystérii pôsobí v posledných minútach Medusy ako akt vyslobodenia, vymanenia sa zo stereotypu a mizogýnie, ktorá ich obklopovala. Ich pohyb v spojitosti s krikom vyjadruje zdesenie, stáva sa z neho nástroj na prezentovanie vlastnej hodnoty a sily. 

Priznané inšpirácie hororovými filmami

Anita Rocha da Silveira sa netají tým, že ju pri vzniku filmu Medusa inšpirovali hlavne horory režisérov Brian de Palma a Daria Argenta. Zmieňuje konkrétne tituly ako Carrie (1976) a Suspiria (1977), ktorá sa stala hlavným inšpiračným zdrojom režisérky. Zmieňuje však aj Davida Lyncha. Medusa tak osciluje medzi inšpiračnými zdrojmi a ženskou výpoveďou o stave súčasnej brazílskej spoločnosti. Film má blízko aj nedávnemu brazílskemu festivalovému hitu Bacurau (r. Kleber Mendonça Filho, Juliano Dornelles, Cena poroty na MFF v Cannes 2019). Spája ich zobrazenie neútešnej budúcnosti, ktorá sa prelína so súčasnosťou a používa, aspoň v európskej kinematografii, nezvyklý obrazový jazyk a dejovú líniu. Bacurau je však vo svojom vyznení výraznejší a originálnejší než Medusa. Tematicky a vizuálne, napríklad štylisticky príznačným využívaním neónových svetiel má však film dosť blízko k snímke Boží láska (r. Gabriel Mascaro, 2019). Rozdiel medzi týmito filmami je hlavne v tom, že Medusa sa podľa slov režisérky odohráva v paralelnom vesmíre prítomnosti, tak dej Boží lásky je zasadený do roku 2027. Z tohto pohľadu by Medusa mohla byť predzvesťou Boží lásky v zobrazení prípravy na transformáciu spoločnosti v mene Ježiša. Obidva filmy však spája protest proti kresťanskému fanatizmu a politiky, ktorú aktuálne reprezentuje Jair Bolsonaro.

Medusa pracuje s mnohými znakmi a metaforami, prináša myšlienky, ktoré nie sú nové, ale v tejto zhustenej 127 minútovej podobe a v kontexte doby svojho vzniku, vytvárajú obraz súčasnej Brazílie, o ktorom sa  u nás hovorí len okrajovo. Nie je to však film, ktorý by zobrazoval a pomenúval len lokálne brazílske témy, javy a problémy. Momentálna situácia na Slovensku je toho príkladom. Spojenie fanatizmu s tzv. tradičnými kresťanskými hodnotami a nacionalizmom eskaluje do takých rozmerov, kde príslušníci samozvaného „holubičieho národa“ fyzicky napádajú a vraždia ľudí, ktorí sa na základe týchto ideológií stávajú nepriateľmi a narušujú spokojný život v „našej“ krajine. Hlavné zdelenie filmu Medusa sa tak stáva univerzálnym naprieč kontinenatami a historickou skúsenosťou lebo pomyselné ohrozenie tradičných hodnôt a spôsobu života je aktuálne takmer všade.